13. ročník akcie Tatry Boulderblast sa po dvoch rokoch udial znovu v prostredí Chaty Pri Zelenom Plese. Popradské Pleso, poskytuje rastúci potenciál, na rozdiel od svahov pod Malým Kežmarským Štítom so stagnujúcou krivkou od čias prvého developingu M. Stránika v roku 2011. Aby to však nevyznelo len pesimisticky, jedná sa o naozaj skvelý bouldering, vo výbornej žule, koncentrovaný na jednom mieste čo by si lezečkou dohodil od chaty. Štatistiky hovoria svoje, pred rokom nás bolo 70, tento ročník 7. Žiadne zapisovanie a excelovské tabuľky, ale len stretnutie náhodných nadšencov, ktorých neodradila ani predpoveď počasia, ani obmedzená kapacita či bouldrov či lôžok na chate.
Sobotná predpoveď naozaj strašila a rozhodli sme sa na útočnej stratégii už v piatok. To znamená preliezť kožu na prstoch tak, aby nás v sobotu bouldering nenapadol ani v najhorších snoch. Po rýchlej rozlezovke v nie práve ľahkých bouldroch sa Jakubovi Fábricovi podarilo v relatívne krátky čas preliezť miestného Goliáša a to známe 8A Highway to hell , ktoré pred týždňom síce mimo Boulderblastu zopakoval aj P. Kuric. Je to naozaj jedno z tých ťažšie opakovateľných áčok, kde sa zíde poriadna sila a dlhšie ruky. Peter Jakabovič so mnou preliezol dva bouldre naľavo a napravo od Highway v obtiažnosti 7B a 7B+ a Peter Krolák sa úspešne popasoval s krásnym technickým 6C+ ešte viac vpravo. Tieto bouldre sa naozaj volajú len bouldre, pretože bratia Stránici ich bohužial pred rokmi nepomenovali.
Po výdatnej čučoriedkovej buchte, ktorá je pýchou chaty sa mi podaril veľmi nádejný pokus v Highway s menšou chybou, ale na viac pokusov síl neostalo. Fero Gizela, Peťo Krolák a náhodný pocestný bouldrista Marco sa premiestnili do neprebádaných 2% sektoru, kde kupodivu objavili celkom schopný kus skaly a hneď sme ich všetci nasledovali. A tak si na svoje prišiel aj Fero, keď ako prvý preliezol veľmi peknú modernú linku Tsunami za 7A. Za ním sme si ju zopakovali úplne všetci. Podvečer sa niesol v duchu “a muerte”, alebo do krvi, to znamená, že sme sa zámerne mučili a doliezali čo sa ešte dalo respektíve už nedalo a bolo nad naše sily. A kupodivu večer sa k nám na chate pridal jediný optimista z celého Slovenska mladý Martin Nečej, kvôli ktorému sa dážď naozaj oneskoril o dobrý pol deň. Sobota teda nebola až taká strašná ale dalo sa zabouldrovať v trošku horších podmienkach. Ďakujem všetkým zúčastneným optimistom, Jamesu a sponzorom za podporu a pekné ceny, vďaka ktorým sme sa aj tento ročník cítili ako na pretekoch aspoň počas vyhodnotenia. A tešíme sa na ročník 2023 kde snáď zlomíme rekord sto. V čom? To už je na vás.
Text: Dávid Zavacký
