Kombinácia horolezeckého výstupu a paraglidového zostupu je už dlhé roky mojím vysnívaným typom horského dobrodružstva s prívlastkom Ďurifukovské. Zabrdol som do neho v Antarktíde, Severnej Amerike i v Alpách. Keď som svoj plán vyliezť na každom svetadiele prvovýstup a zletieť z hory na padáku predostrel Zděnkovi Háčkovi a potom ho zobral po vylezení severky Ortleru na padáku dole, bola ruka v rukáve. Spravíme expedíciu spolu.
Tak aj tento rok sme sa vybrali pokúšať Himaláje, lebo minulý ma skolila v BC horúčka Dengue. Zděnek s Radkom Grohom sa vypravili už skôr a liezli na Chola Tse. Ja som sa zatiaľ aklimatizoval počas treku pod náš spoločný cieľ, horu Khangri East 6792 nadmorských metrov vysokú. V lietadle som začal kýchať a sopliť, trochu som si v KTM poležal ale počas treku ma začali bolieť mandle, tak som nasadil antibiotiká. Ďalšou rana prišla o pár dní nato, keď na Cholatse pádom skončil život českého horolezca. Po pár dňoch sa plány zmenili a ja som ostal na Khangri East sám.
Táto hora otočila už pár tímových expedícií, so sherpami aj fixnými lanami. Dokážem to však úplne sám? Na prvý pokus som našiel cestu cez ľadovec a zamaskované trhliny, no zhoršenie počasia, sneženie a bodavá bolesť mandlí, krv v hlienoch ma z výšky 6000m odohnali. Zletel som do údolia na paraglide s výhľadom na Everest, Nuptse a Lhotse. Bolo to “pekné”
O pár dní prišlo ďalšie okno počasia, vyrazil som trieskať hlavou do múru znova. Prekonal som ľadovec, prespal v 6000m, kde som zanechal stan a naľahko len s varičom a padákom som začal stúpať najľahšou cestou do sedla. Silný mráz mi vybil čelovku, tak som liezol v takmer úplnej tme. Nohy mi omŕzajú, pretože sa pokazil zips na topánke. Posledným klincom do rakvy je nakoniec tzv. cukor v GPS výške 6523m, no myslím si že to skutočne bolo okolo 6350mnm. Schádzam peši zničený a porazený.
Táto hora otočila už pár tímových expedícií, so sherpami aj fixnými lanami. Dokážem to však úplne sám? Na prvý pokus som našiel cestu cez ľadovec a zamaskované trhliny, no zhoršenie počasia, sneženie a bodavá bolesť mandlí, krv v hlienoch ma z výšky 6000m odohnali. Zletel som do údolia na paraglide s výhľadom na Everest, Nuptse a Lhotse. Bolo to “pekné”
O pár dní prišlo ďalšie okno počasia, vyrazil som trieskať hlavou do múru znova. Prekonal som ľadovec, prespal v 6000m, kde som zanechal stan a naľahko len s varičom a padákom som začal stúpať najľahšou cestou do sedla. Silný mráz mi vybil čelovku, tak som liezol v takmer úplnej tme. Nohy mi omŕzajú, pretože sa pokazil zips na topánke. Posledným klincom do rakvy je nakoniec tzv. cukor v GPS výške 6523m, no myslím si že to skutočne bolo okolo 6350mnm. Schádzam peši zničený a porazený.
V KTM dostanem lieky, inhalujem a kloktám a ležím. Som síce sklamaný a pokorený, pochudnutý a chorý, no zároveň som niečo naučil. Najmä mať na pamäti byť pripravený materiálne aj psychicky ísť sólo. Rozmýšľam, či som spravil naozaj všetko, čo bolo v mojich silách? Nie je to jednoduché, prijať takúto porážku, obzvlášť tak ďaleko a pri takom objeme času a financií, ktoré som tomu obetoval, nuž ale, c´est la vie!
No hodnotné veci potrebujú čas, obzvlášť, keď chce pilot fušovať do lezenia. Tak zas o rok.
Juraj Koreň
