Kolotoč pretekov sa valí aj tento rok, no mne sa podarilo naskočiť až na posledné kolo svetového pohára v paralezení vo švajčiarskom Villars. Prostredie som už poznal z minulého roku, no aj tak ma očarila nádherná alpská scenéria, popri ktorej je radosť pretekať. Príchod bol v znamení dažďa, no predpoveď bola sľubná. Registrácia, technical meeting a konečne hop sa na preteky. Prvá cesta mi krásne sadla, od začiatku som chytil flow a skončil som až v skoku do TOPu. Druhá cesta býva ťažšia. A čo som si tento rok všimol, stavitelia ciest stavili na bouldrové problémy, ktoré mi ale že vôbec nesedia a ani ďalším pretekárom, pretože sme takmer všetci skončili na rovnakom kroku. Postup do finále mám v kapse. Oddychujem, regenerujem a teším sa na finále. Postup sa ale znovu opakuje. Bouldrový problém v strede cesty nám nekompromisne dáva stopku. Okrem japonca Takana, ktorý to zázračne prelieza. Takže víťaz je jasný a mne sa ušla bronzová medaila. Radosť obrovská.
Ešte v ten večer sadáme do auta a začína druhá časť nášho lezeckého tripu. Tentokrát je náš ciel Chamonix. Diametrálne odlišný typ lezenia, ale radosť rovnaká. Večer ešte stíhame víťazné pivečko a ráno sa už vezieme na Midi. Stan rozkladáme pod Pointe Lachenal a vyberáme cestu Contamine route, TD, 6a+, 10 dl. Verte, či nie, ale toto bol môj prvý kontakt so skalou tento rok. Celý rok som zavretý na umelej stene a na skalu mi nezostáva čas, preto sa vždy snažím spojiť preteky aj s lezením na skale, čo mi bolo vždy oveľa bližšie. V ceste je totálna tlačenica. Víkend a dokonalé počasie. Na každom štande trávime dlhé chvíle, ale nie je sa kam ponáhľať. Na ďalší deň volíme cestu Salluard route, TD-, 6a, 9 dl na Pointe Adolphe Rey. Nádherná skala, super počasie, dokonalé výhľady, úžasná symbióza. Výnimočný výlet.
