Vrchol tohtoročnej pretekárskej sezóny sa uskutočnil v krásnom švajčiarskom meste Bern. Majstrovstvá sveta sa konajú každé dva roky, takže som vedel, že konkurencia bude silnejšia ako na pohári. Týmto pretekom som podriadil celú svoju tréningovú prípravu. Po skúsenosti z Villars, kde ma prekvapili bouldrové sekvencie v cestách, som sa rozhodol zapracovať do tréningu aj bouldering, ktorému som sa vždy vyhýbal. Jeho základné aspekty sú flexibilita a brutálna sila. Ani jedno nemám. Ale pomaly som našiel cestu aj k tejto disciplíne, a výrazne ma obohatila. Úprava jedálnička a vysadenie alkoholu na chvíľu zo mňa spravila podivína v spoločnosti, ale aj to už patrí k nevyhnutnej časti prípravy na preteky.
Do Bernu cestujem sám a vlakom. Je to ideálny čas na upratanie myšlienok a vnútorné nastavenie. Po príchode ma čaká klasický pretekársky kolotoč. Registrácia, technical meeting a neformálne stretnutie s trénermi z iných národných tímov a debata o smerovaní nášho malého lezeckého odvetvia. A potom konečne preteky. Kvalifikácia mi vyšla úplne nad moje najskrytejšie očakávania. V prvej ceste som doliezol do miesta, kde všetci predo mnou padali. Už pri obhliadke cesty som vedel, že tam budem mať problém. Dlhý krok do spoďáku na pravačku. To je niečo, čo mi môj hendikep ani technicky nedovoľuje vykonať. Dlho som bojoval a hľadal vhodné uloženie nôh a nakoniec som zapätoval o štruktúru a spoďák sa mi podarilo udržať. Hneď potom nachádzam vynikajúci no-hand rest a vyklepávam. Nakoniec doliezam do rovnakého chytu ako najlepší Japonec, čo mi výrazne zvýšilo šance na postup a rovnako aj sebavedomie do druhej kvalifikačnej cesty. Tá je vytrvalostnejšia a padám až v horných pasážach na oblinách. Ale finále je moje, dokonca postupujem z druhého miesta. Jeden deň voľna, regenerujem, oddychujem, spoznávam mesto a znova sa snažím psychicky pripraviť na finále.
Stres pred takýmto výkonom je enormný. Musím vedieť pretaviť celoročnú prípravu, odriekanie a mučenie do troch minút. Druhý pokus nie je. Celý deň sa strašne vlečie. Okolo obeda sa otvára izolačka a leziem až o 17 tej. Povinná 6 minútová obhliadka ukazuje, že charakter cesty by mi mal vyhovovať. Keď príde môj čas, naviažem sa na lano a okolitý svet prestane existovať. Leziem bez prestávky, ako v tranze. Chyt za chytom, opatrne aby som nespravil hlúpu chybu. Posledný traverz po dobrých chytoch ale bez nôh, stena sa začne preklápať a nastupujú obliny. S posledným vypätím síl skáčem po chyte aby som si zabezpečil plusový bod. Japonec ma prelieza a o 4 chyty a Holanďan končí v rovnakom mieste ako ja. Tak sa teším z druhého miesta. Som v totálnej extáze. Všetko zo mňa opadlo, už to len osláviť. Potom pozerám na výslednú listinu a moje meno je na treťom mieste. Nechápem a idem za rozhodcom, kde sa stala chyba. Povedal, že bol podaný protest z Holandského tímu a odobrali mi plusový bod, čo ma posunulo na tretie miesto. Radšej vám nebudem opisovať ako to vo mne všetko vrelo. Takže také trpké tretie miesto. Ešte aj na druhý deň, keď som odchádzal z Bernu som sa cítil ako porazený. Ale znova – cesta vlakom je úžasná psychohygiena . Už vidím nové ciele a výzvy za ktorými sa oplatí ísť. Len treba byť silnejší.
text: Andrej Haršány
foto: Lena Drapella/IFSC