Vznik horolezeckého klubu JAMES

Je 8.30 hod. dopoludnia. V stene zbadáme dve temer súbežné lávky. Nastupujeme do spodnej lávky a postúpime asi na dĺžku dvoch lán (60 m), kde sa skalná lávka stráca. Odtiaľto sa pomocou spolulezcov (Steigbaum) pokúšam dostať na hornú lávku, žiaľ, je to nemožné, lebo stena je príliš strmá a skalná lávka vzdialená. Urobím Abseilschling (lano bude pripevnené ku bralu, aby pretiahnuc lano cez slučku, mohli sme sa spúšťať). Asi na dĺžku 8 m sa spúšťame, dosiahneme začiatok spodného kamenného výbežku – lávky a znovu sme sa dostali tam, kde sme nastúpili do steny. Je treba poznamenať, že tu sme mali s Piovarcsym výmenu názorov, lebo bez toho, aby na mňa počkal, pokúšal sa s mladým Koromzayom postupovať inou cestou, pričom sa uvoľnil jeden veľký balvan a obaja sa mohli zrútiť. Toto počínanie som samozrejme posudzoval najprísnejšie, a tak vzniklo medzi nami nedorozumenie. Nakoľko tu – od vstupu do steny (kuloár, kde je i malý vodopád) Piovarcsy prekonal i asi 40-metrovú stenu smerom ku hornej skalnej lávke, dohodli sme sa, že istením lana spolu s Koromzayom vytiahnu mňa i tri batohy, ktoré boli u mňa. Sotva som postúpil 10 m, uvoľnilo sa mi lano a ja i s tromi batohmi padám dole do kuloáru. Našťastie Koromzaymu sa podarilo udržať ma. Preskúšal som príčinu prečo sa lano uvoľnilo, zistil som, že Piovarcsy zanechal Koromzayho, aby ma vytiahol. Nuž toto je nesvedomitosť, veď ten 16-ročný turista nie je ešte tak silný, aby mňa i s tromi batohmi vládal istiť v tak exponovanom teréne. Hnevá ma to, že práve tu musím čosi takéto skúsiť, ba čo viac, ešte – Piovarcsy mi pripomína, aby som zachoval kľud. Už – som chcel, myslel som, že zanechám celú túto túru, len práve to vedomie, že predsa len je treba svedomito držať pospolu, pobádalo ma, aby som za istých podmienok pokračoval v túre. Dosiahnuc hornú lávku zabočíme vpravo, traverzujeme niekoľko menších hrebeňov i skalných blokov, dostávame sa pod vežičku kloniacu sa vo smere Lomnického štítu. Tu umiestňujeme jedného väčšieho mužíka (ihlan zo skál) kogulát. Stadiaľto, v smere severovýchodnom od vežičky, vpravo prechádzame cez nové lávky a dostávame sa asi k 6-8 m vysokému komínu, po výstupe v ňom znovu sme na tom hrebeni, kde nižšie je už spomínaná vežička.
Tesne na okraji napredujeme a dostávame sa k tomu bodu, kde sa stýka juhovýchodný a južný hrebeň Lomnického štítu. Je 11.30 hod. pred obedom. Málo zostúpiac a traverzujúc južnú stenu štítu, dostávame sa na obvyklú výstupovú trasu na Lomnický štít, 1/2 hod. Je poludnie, rýchlo sa naobedujeme a potom zlanujeme ku Skalnatému plesu (Kopatakitó) a ponáhľame sa na Veľkú Svišťovku (Nagy Morgás), odkiaľ sa spustíme v smere Šalviového prameňa (Zsázsa forrás). Za neustáleho dažďa, riadne premočení, asi o 19.00 hod. sme dorazili na Frigyesovu chatu pri Zelenom plese, kde sme sa stretli s jednou spoločnosťou z Košíc. Je výborná nálada v chate u plesa.
Kecrely a Táy, košickí turisti, priviedli sem túto milú kompániu. Na izbách sa spieva pri víne. Pripomínam, že spievala sa, za vedenia Kecrelyho, pesnička Horvátha Andráša vyložili na dvor. Každému sa tu veľmi páčila táto pieseň. I my sme sa pri nej dobre zabávali. Keď sme výbornú rascovú polievku schlípali, dali sme sa do večere, pri ktorej okrem rôznych mäsových jedál prišla na rad aj broskyňová zaváranina (james). Vzhľadom na to, že tu na horách táto zaváranina je naším obľúbeným jedlom, len takouto zaváraninou (james) je možné primäť na vážnejšie veci. Vtedy sme si zvykli takto pobádať: pod kmotor, bude james. Náš malý turista hneď skomponoval podľa našej chuti i vhodnú melódiu na nôtu Horváth András tak, že miesto Horvátha Andrása, James Mischkeho alebo James Karola ci James Ďura zanôtoval. Jednohlasne sme prijali tento veľkolepý nápad a rozhodli sme sa, že na pamiatku našej veľkej túry, keď aj nám iglovským (zo Spišskej Novej Vsi) podaril sa jeden prvovýstup, budeme spišskonovoveských horolezcov nazývať, Jamesákmi a v nehode, nebezpečenstve alebo pri hocakej príležitosti na zvolanie James jeden druhému budeme nápomocní.
Potom sme popísali pre potreby turistického sprievodcu dnešnú našu túru a tento popis sme zaslali do Kežmarku Andorovi Heftymu, nášmu hlavnému tajomníkovi. Popis túry znel takto: zlezenie Lomnického štítu cez juhozápadný hlavný hrebeň. Z Téryho chaty severovýchodne cez prvý vrch, traverzujúc dve hrebeňové lávky a dva kuloáry dostaneme sa pod zlom západnej steny juhozápadného hlavného hrebeňa Lomnického štítu, 1 1/2 hod. V stene sú viditeľné dve paralelné strmé lávky. Pre zdolanie steny sme si zvolili tú hornú, ktorá začína pri vodopáde. Než sme dosiahli lávku, liezli sme hore po kolmej stene asi dve dĺžky lana (pre zdatných lezcov), odtiaľ vpravo po lávke až potiaľ k hrebeňu, kde čnie jedna vežička, naklonená smerom ku Lomnickému štítu. Potom pod vezičkou hore na hrebeň. (Označenie mužíkom.) Odtiaľto severovýchodným smerom na pravej strane hrebeňa traverzovali sme niekoľko láviek a dostali sme sa do jedného úzkeho, asi 6-8 m vysokého oporného to komína, po výstupe v ňom sme znovu na hrebeni. V komíne tvár i ruky smerom k pravej stene. Tesne sa pridržiavajúc hrany – hrebeňa, po premožení niekoľkých brál a hrebeňových výčnelkov, dosahujeme ten bod, kde sa zbieha juhozápadný a južný hlavný hrebeň Lomnického štítu, 3 hod. Odtiaľto južným svahom po obvyklej trase Lomnického štítu hore na hlavný vrchol štítu. Stena je ťažká a lezenie exponované, inak je to hrebeňovka, ktorá si vyžaduje opatrnosť, lebo miestami je dosť nedobre uvoľnených skál.