Zaujímavosti

Zibrínovci

Musí sa dlho hľadať, kým sa nájdu manželské páry, ako to náhoda chcela u týchto dvoch ľudí. Narodení v jednom roku, zaľúbili sa nielen do seba, ale aj do toho istého športu, horolezectva. Obidvaja boli členovia národného družstva a našli sa na sústredení československých horolezcov, obidvaja dosiahli na domácich a zahraničných horách vynikajúce výkony, obidvaja boli vyznamenaní odznakom Majstra športu, boli aj na tých istých expedíciách v zahraničí, no a čo nesmieme zabudnúť, obidvaja boli a Olina stále je, členmi slovenského horolezeckého spolku JAMES. Obaja tiež vyštudovali popri vrcholovom športe vysokú školu, čo je tiež pozoruhodný výkon.

Ich cesta na horný rebríček ich výkonov, bola ale úplne rozličná. Olina išla k lezeniu takzvanou klasickou cestou. Tá bola typická pre českých lezcov a to lezením na pieskovci. A tých jesto v Česku naozaj veľa, napríklad aj Prachovské skály. Na nich vyrástol aj Kuchař, Zdenov neskorší partner. Tu sa všetci naučili lezeniu bez skobovania, voľne, lezeniu na trenie, s použitím techniky a nie len sily, s čím sa kvalifikovali v lezeckej dvojke vždy na prvý koniec lana.

Zdeno prišiel k lezeniu cez zadné dvierka. Bol talentovaný lyžiarsky pretekár, dorastenecký majster Slovenska v obrovskom slalome. Dobehol ho ale osud mnohých zjazdárov. Na jarných pretekoch na Ďumbieri, už dole, pri takzvanom “Lieviku”, bola neupravená trať, kde mal strašidelný pád. Výsledok: dolámané nohy, pravá stehenná kosť dvakrát. A k tomu sa dolámal aj na pretekoch v Špindlerovom Mlýne. Vyliečenie trvalo dlho a jeho sen o pretekárskom lyžovaní tým skončil. Podobný osud stihol aj Vlada Tatarku, s okom. Hoci lekári hovorili o konci športovej činnosti, Zdeno by nebol Zdenom, keby nedokázal opak. Liezť môžem aj takto, povedal a aj začal. Jeho postup bol, dá sa povedať, atypický. Sem-tam trošku poliezol na cvičny´ých skalkách, na vápenci, ktorý stretneme hocikde na Slovensku. A keďže už bol skúsenejší športovec, chcel hneď vedieť, ako to vyzerá v poriadnych stenách, v Tatrách. Bol meteorológom na Chopku, neskoršie aj na Lomnickom štite – Skalnaté Pleso. Nadviazal styky s tatrancami – Kelle, Psotka, …, Čechmi – Sláma, Kuchař,… a tak padol vlastne do lezeckého centra diania. S mnohými sa stretol aj počas štúdia v Bratislave. Okrem toho, že bol nováčik, aj kvoli jeho zraneniam, bol prakticky odsúdený na druhý koniec lana. S Kuchařom to takto fungovalo výborne. Radan Kuchař ako prvý a Zdeno, ako člen pre všetky prípady. Zdeno trénoval veľmi tvrdo, robil aj nosica. No a kto vynesie z Trangošky  96-kilovú cisternu s petrolejom na Štefáničku, ako on, musí byť už poriadny medveď. Aj počas štúdia strávil každú voľnú chvíľu v Tatrách. V roku 1957 opustil chemickú fakltu v Bratislave ako inžinier. Prelezenie trilógie severných stien v Alpách – Matterhorn, Eiger a Gr. Jorasses, spolu s Radanom Kuchařom, ho zaradilo medzi nezabudnuteľných horolezcov Slovenska.

Olinu z pieskovcových veží v Čechách, už tiež začínalo ťahať vážnejšie lezenie v Tatrách, kde mala obľúbené miestečko na Téryho chate. Tu totiž chatárčil Jardo Sláma, ktorý bol aj jej partner na lane. Zanechali stopy aj s prvovýstupom vo východnej stene Lomničáku, ešte s dievčenským menom Láskova – Sláma. Na Čiernom štíte má Zdeno prvovýstup s Psotkom, ale aj Olina s kamarátkou Žebrákovou (to boli už obidve v reprezentácii). Tento výstup sa však skončil tragédiou. Olina zostupovala  normálkou, Žebráková sa rozhodla zostúpiť dole cez Papirusku, kde mala smrteľný pád. To sú spomienky, ktore sa nedajú vymazať z pamäti. V civilnom živote bola Olina docentka na vysokej škole a prvá riaditeľka Bystrickej hvezdárne na Vartovke. Samozrejme aj vrcholoví športovci vedú normálny súkromný život. Muselo sa aj niekde bývať a tak už spolu postavili dom pri lyžiarskom areáli v B.Bystrici, neskoršie jeden v strede mesta a na starobu ešte jeden, pod lyžiarskymi areálmi na Králikoch, kde Zdeno aj zomrel.

Ako dlhoroční kamaráti sme sa spolu stretávali ešte počas lyžiarskych časov. Vtedy sa k nám priadal aj Gipsy. Malé výlety do Tatier Zdeno neplánoval, to sa dialo náhodou. Stretli sme sa v mliečnom bare, padla hneď otázka, čo robíte v sobotu-nedelu, poďte s nami na Gerlach a tak sme vybehli hranu-Szepanského. Olina chcela ťahať. Prebehli sme na Skalnaté Pleso, spravili sme Motyku a miesto motorkou, sme domov išli na Škode kombi. Alebo. Jano ideme na šmelinu do Zakopaného –  nylónové košele za lyžiarsku výstroj. A tak sa išlo. Spontánne sa uskotočnili aj také veci, ako prvý zimný prechod hrebeňa Nízkych Tatier na lyžiach. V roku 1962, zostava Olina, Zdeno, Painel (Rakusko), Tatarka, Banko. Kráľovaova hoľa – Donovaly. Nedebatovalo sa o problémoch, jednoducho sa išlo.

A TERAZ VÁŽNE ZO ZÁKULISIA

Normálne sa chodí na spoveď do kostola, na očistku. To ale nešlo, Zdeno bol evanjelik a kostoly poznal len zvonku. Po takzvanej nežnej revolúcii, bola možnosť nahliadnuť do spisov  ŠTB.
Zdeno tam figuroval ako agent. Našlo sa, prirodzene mnoho ľudí, ktorí ho kritizovali, hlavne anonymne aj po jeho smrti. Reprezentant, ktorého si kúpili ako špióna na vlastných kamarátov, ktorých mal udávať. Nedá mi nenapísať pár slov na očistenie Zdenovho mena, pretože som jeden z mála ľudí, ktorí poznajú pozadie tohoto zápisu. Sem-tam si každý z nás niečo vypije. Tak aj Zdeno. Okrem toho bol aj verejne známy kvôli výrobe svojej slivovice “ZIBRÍNOVKE”.  Keď sa občas niekde v kaviarni voľačo vypilo, bol Zdeno hneď udaný na polícii a von, pri jeho aute, ho už čakali. Trikrát mu bol odobratý vodičák. Raz som to zažil osobne. Zdeno prišiel práve z Kaukazu. Tam nejako vraj porušil sovietske zákony, poslali ho domov a k tomu mu zobrali aj Majstra športu. A tak dôvod zapiť to všetko sme spolu našli v bystrickej kaviarni v Národnom dome. Auto stálo teraz ďalej, pri malej stanici. Von sme vyšli až ráno o štvrtej. Museli nás sledovať, pretože sa objavili až pri aute a vodičák bol zase fuč. Po čase ho dostal, ale znovu si ho zavolali na ŠtB, ku tajným a dostal na výber –  alebo podpíše spoluprácu, alebo zostane bez vodičáku. Kvôli práci a športu – nemožné, nezostalo mu nič iné, ako podpísať. Môžem s určitosťou potvrdiť, že Zdeno bol charakter a nikdy nikoho neudal. O niečo neskôr sa aspoň trochu odplatil režimu tým, že ked sa stal riaditeľom Biotiky v Ľupči, vyhodil všetkých vedúcich komunistov a nahradil ich odborníkmi. Taký osud chytil v komunizme mnoho ľudí. Aj Šaňo Luczy dostal ponuku robiť za peniaze špióna a tak radšej utiekol do Švajčiarska.

Jano Banko