Po ročnej prestávke od tvrdého tréningu som sa znovu chcel vrátiť do víťaznej formy a všetku možnú energiu, čas a silu som opäť vložil do tréningu. S malou dušičkou som odlietal na prvé preteky tohtoročného svetového pohára v paralezení do amerického Salt Lake City. Od oznámenia, že paralezenie bude na Paralympiáde v Los Angeles 2028, sa každoročne počet atlétov výrazne zvyšuje, konkurencia stúpa a aj najmenšia chybička sa už odráža na umiestnení.
Tento rok, len v mojej kategórii pribudlo 10 atlétov. Nevedel som odhadnúť ich výkonnosť, tak s pokorou som sa začal pripravovať na kvalifikáciu. Mojím cieľom bolo dostať sa do finále, kam postupuje 6 športovcov. Lezú sa 2 kvalifikačné cesty a podľa získaných bodov sa určuje poradie. Prvá cesta býva ľahšia, kde sa mi podarilo iba druhý krát v kariére dostať až do posledného chytu. Dodalo mi to potrebné sebavedomie. Tieto preteky boli pre mňa špecifické aj z toho hľadiska, že bol pri mne tréner a spolu sme vedeli dôkladne rozobrať taktiku, ako správne liezť problémové pasáže. Čo sa ukázalo ako kľúčové. A to nehovorím o psychologickej podpore, ktorú mi dodávali ďalší členovia slovenského týmu. Veľká vďaka. Do cesty naliezam ako posledný pretekár. Mám vychytané všetky problémové miesta , už to len nepokaziť. Prvé ťažké miesto preliezam bez zaváhania a dostávam sa do oddychového chytu. Viem, že hneď po ňom nastupuje najťažšia časť, kde sa bude rozhodovať o poradí. Oddychujem a s kľudnou hlavou naliezam. Prvý ťažký úsek ma preveril, ale stále sa držím. Druhý nasleduje rovno po ňom. Iba zázrakom som nespadol. Nasleduje skok do oblého chytu. Len milimetre ma delili od pádu. Držím sa, snažím sa oddýchnuť a pokračovať ďalej. Tu už nie je miesto na váhanie. Po sekvencii krátkych ťažkých krokov padám tesne pred koncom cesty. Je to výrazne ďalej ako som očakával. Môj výkon stačil na postupové tretie miesto. Eufória neskutočná.
Finále sa koná na druhý deň. Tak rýchlo späť na ubytovanie a začať s regeneráciou. Vo finále sa lezie iba jedna cesta štýlom on-sight. To znamená, že nevidíte svojich súperov ako lezú a neviete dopredu si vymyslieť kroky. Do cesty nastupujem v sprievode burácajúceho publika. Leziem v kľude, precízne, v ľahších pasážach rýchlejšie, aby som ušetril sily na ťažšie miesta. Prvá polovica cesty bola vyrovnaná, bez väčších problémov. Od prvého oddychového miesta obťažnosť prudko narastá. Po veľmi malých chytoch doliezam do traverzu. Potrebujem vymeniť ruky, aby som mohol chytiť hranu ľavačkou. To sa mi už nepodarí a padám. Padám v rovnakom mieste ako reprezentant z čiech, ale keďže som mal lepšie postupové miesto z kvalifikácie, obsadzujem konečné 3. miesto. Je to pre mňa šok, veľká radosť a zadosťučinenie tvrdého tréningu a odriekania. Prví dvaja, Japonci, ma preliezajú o 4 kroky.
Ceremoniál s odovzdávaním medailí je čerešnička na torte veľmi vydarených pretekov svetového pohára v paralezení v Salt Lake City.
text: Andrej Haršány
